Projekt ASRA: Hitlerov plán na vytvorenie hovoriacich psov

Keď sa nemeckými novinami v máji 1930 šírila správa o „inštitúte, kde psy odpovedajú na otázky“, väčšina čitateľov ju považovala za roztomilú kuriozitu. O pätnásť rokov neskôr – uprostred vojnovej paranoje – už rovnaká škola figurovala v zložkách príslušníkov SS ako potenciálny zdroj nového druhu prieskumníkov, ktorí by so svojimi psovodmi komunikovali kódovanými slovami či ťukaním laby. Projekt vstúpil do dejín pod názvom Hundesprechschule Asra(doslova „hovoriaca psia škola Asra“) – podľa dogy, ktorá údajne zvládla najnáročnejšie cvičenia.

Od varieté k vojnovej tajnej úlohe

• Zakladateľka Margarethe Schmidt prevádzkovala školu už od začiatku tridsiatych rokov pri Leutenbergu v Durínsku a prvé prezentácie pripomínali skôr cirkus: ovčiak recitoval samohlásky, teriér Rolf „počítal“ tak, že labou udieral do dosky presne toľkokrát, koľko zodpovedalo správnemu číslu.
• Po Hitlerovom nástupe k moci sa o Asru začali zaujímať úrady. Vodca bol psíčkar (v Berghofe choval ovčiakov Blondi a Bella) a romantická predstava „nadinteligentných“ zvierat zapadala do nacistickej mytológie spojenia človeka s prírodou.

Podľa neskorších archivovaných listín navštívili letenberskú farmu dôstojníci armádneho veterinárneho oddielu – hľadali totiž spôsoby, ako zefektívniť strážne hliadky. Výsledky však nikdy neprekročili úroveň atrakcie: hlásky psov pripomínali skôr chrapľavé bručanie a „výpočty“ boli pri spätných testoch mätúco nepresné.

Keď propaganda predbehne realitu

Napriek tomu tiekli do Asry počas celej vojny peniaze; školu totiž prezentovali v týždenníkoch Signal či Die Wehrmachtako dôkaz „nemeckej vedeckej vynachádzavosti“. Historici sa dnes zhodujú, že podpora mala viac morálny než praktický rozmer – podobne ako medzivojnové experimety s „divíziami“ netrénovaných prúdových batérií či výchova blond sôch v Lebensborne.

Do mýtov okolo Asry výrazne prispela povojnová tlač. V 50. rokoch kolovali klebety o „telepatických vlkodavoch“, ktoré mali vedieť strážiť muničné sklady bez toho, aby vydali zvuk. Najväčšiu vlnu záujmu ale rozpútala až monografia Amazing Dogs: A Cabinet of Canine Curiosities britského veterinára Jana Bondesona (2011). Autor síce zdôraznil, že väčšina úspechov spadala do kategórie „Clever-Hansovho efektu“, avšak titulkové redakcie už lákala predstava „hitlerovskej armády hovoriacich psov“ a príbeh získal virálne rozmery.

Prečo sa vôbec zdalo, že psy „rozprávajú“?

V nemeckom jazdeckom svete bolo od začiatku 20. storočia populárne hnutie okolo kone Clever Hansa – zviera vraj vedelo riešiť rovnice, no psychológ Oskar Pfungst dokázal, že kôň reaguje na mimovoľné grimasy publika. Ten istý jav – pozorovateľ nevedome napovie správnu odpoveď – vysvetľuje aj úspechy Asry. Vojnová eufória a polovojenská disciplína len znížili ochotu kriticky rozmýšľať.

Dodnes pritom existujú seriózne výskumy psích kognitívnych schopností. Border kólia Chaser bola schopná rozoznať vyše tisíc hračiek podľa názvu a v roku 2021 publikoval tím na University of Budapest štúdiu, že psy dokážu pasívne počúvať a rozlišovať ľudské slová podobne ako ročné deti. Žiadny experiment však nepreukázal schopnosť formovať artikulovanú reč – anatomicky to totiž bránia hlasivky aj stavba papule.

Rolf, medzinárodná celebrita

Najslávnejším „študentom“ školy bol drsnosrstý foxteriér Rolf von Asra. Reportáže o ňom tvrdili, že tlapkou vyťukával písmená abecedy a písal listy zraneným vojakom na fronte. Konzultačný tím kliniky v Mníchove však po roku 1942 zhodnotil, že Rolf reaguje výhradne na pohyby rúk cvičiteľky; navyše výsledné „texty“ prepisoval vždy ten istý asistent, čo uľahčilo nenápadné korigovanie chýb.

Čo sa stalo po roku 1945?

Keď sa front priblížil k Durínsku, Margarethe Schmidt údajne všetkých psov rozdala miestnym rodinám a záznamy o tréningoch spálila. Mená Asra i Rolf sa však vynárali v spomienkach utečencov, ktorí tvrdili, že vystúpenia pripomínali skôr kabaret pre zvedavých dôstojníkov, než skutočné laboratórium. V 60. rokoch si DDR-ská rozviedka overovala, či západné médiá nenafukujú legendu s propagandistickým zámerom, no aj ich spis končí poznámkou „efekt žiadny“.

Vplyv na moderné kynologické jednotky

Napriek fiasku Asry vznikli v nemeckej armáde po vojne špecializované oddiely vyhľadávacích a záchranárskych psov. Tréning sa však sústredil na čuchové a sluchové zmysly, nie na reč. Podobný posun vidno aj v USA, kde v roku 1942 experimentovali so „psími torpédami“ pre námorníctvo, aby sa napokon preorientovali na klasické čuchové pátranie po výbušninách.

VIDEO: „Germany’s Talking Animal Spies“ (Horrible Histories, BBC)

Štyri minúty hravej rekonštrukcie toho, ako si nacisti predstavovali svoje „tajné oddelenie zvieracích agentov“.

---

Zdroje

1. Hundesprechschule Asra – Wikipedia. https://en.wikipedia.org/wiki/Hundesprechschule_Asra
2. S. Coren: „The School to Teach Nazi War Dogs to Speak“, Psychology Today, 26. 5. 2011. https://www.psychologytoday.com/us/blog/canine-corner/201105/the-school-teach-nazi-war-dogs-speak
3. R. Alleyne: „Nazis tried to train dogs to talk, read and spell to win WW2“, The Telegraph, 24. 5. 2011. https://www.telegraph.co.uk/news/newstopics/howaboutthat/8532573/Nazis-tried-to-train-dogs-to-talk-read-and-spell-to-win-WW2.html
4. J. Bondeson citovaný v E. Grossman: „How Nazi Scientists Tried to Create an Army of Talking Dogs“, TIME Newsfeed, 25. 5. 2011. https://newsfeed.time.com/2011/05/25/how-nazi-scientsts-tried-to-create-an-army-of-talking-dogs/