Keď sa v hornatých hmlistých údoliach Východných vysočín Papuy-Novej Guiney začali v polovici 20. storočia objavovať ženy a deti, ktoré sa potácali, prepukali do neovládateľného smiechu a o niekoľko mesiacov zomierali, svet o tom ešte netušil. Miestni Foreovia si tragédiu vysvetľovali zlomyseľnými duchmi a až postupné prenikanie výskumníkov odhalilo nečakanú príčinu – pohrebný rituál tzv. láskyplného endokanibalizmu.
Prvý kontakt a tajomstvá dažďového pralesa
Husté pralesy centrálneho pohoria oddeľovali Foreov od zvyšku planéty tak účinne, že na mapách kolonistov región do 30. rokov figuroval len ako prázdny zelený fliačik. Austrálski zlatokopi a následne patrolujúci administratívni dôstojníci narazili na dediny, v ktorých sa spievali pohrebné piesne, ale chýbali cintoríny. Až dôkladnejšie pozorovanie ukázalo, že mŕtvi príbuzní nekončia v zemi, ale počas niekoľkohodinového rituálu agowak na veľkom ohnisku. Mäso sa delilo podľa prísneho kódexu príbuznosti: mozgovina patrila matke, chrbtica deťom, vnútornosti širším príbuzným.
Epidémia smiechu, ktorá decimovala dediny
Od konca 40. rokov naberala „smrť smiechom“ na sile. Najprv sa prejavovala nevinnou trasľavou chôdzou a pocitom neistoty, neskôr stratou rovnováhy, kŕčovitými záchvatmi veselosti a napokon úplným ochrnutím. Cerebelárny tras, ataxia a emočné výbuchy boli také typické, že liečitelia ju odlišovali od všetkých ostatných chorôb a nazývali kuru – „trasenie sa od strachu“. Ročne umierali dve percentá populácie; v niektorých rodinách šesť z desiatich členov.
Slepé uličky a prvé stopy vedcov
Počiatočné expedície pod vedením koloniálnych dôstojníkov známych ako kiap zbierali len demografické údaje. Americký pediater D. Carleton Gajdusek a antropologička Shirley Lindenbaumová zaznamenali, kto sa zúčastnil pohrebných hostín. Vzorec šírenia zodpovedal stolovacím zvyklostiam, nie príbuzenským líniám – kľúčový náznak infekčnej povahy. Gajdusek v roku 1965 vstrekol homogenát z mozgov postihnutých ľudí do mozgov šimpanzov; zvieratá po dvadsiatich mesiacoch vykazovali identické neurologické príznaky a po 23 mesiacoch uhynuli. Za objav prenosnosti tzv. pomalých vírusov získal v roku 1976 Nobelovu cenu. (pmc.ncbi.nlm.nih.gov)
Zrod pojmu prión a dobývanie Nobelovej komisie
Vírusy ani baktérie sa nenašli. Stanley Prusiner z Kalifornskej univerzity ukázal, že vinníkom je čisto proteínová častica – prión – ktorá dokáže „preučiť“ normálne kópie proteínu a vytvára v mozgu špongiózne diery. Objasnil tým nielen kuru, ale aj ďalšie spongiformné encefalopatie; v roku 1997 získal Nobelovu cenu a prepísal učebnice mikrobiológie. (nobelprize.org, nobelprize.org)
Evolučná adaptácia: útek pred vlastným rituálom
Dlhoročná epidémia zanechala na Foreoch fascinujúci genetický podpis. Analýza populácie v roku 2009 odhalila, že mnohí preživší nesú mutáciu G127V v géne PRNP, ktorá takmer znemožňuje premenu normálneho priónového proteínu na patogénnu formu. Frekvencia ochranného alelu stúpla z nuly na takmer desať percent za menej než desať generácií – učebnicový príklad prirodzeného výberu u človeka. (pmc.ncbi.nlm.nih.gov, nejm.org)
Súrodenci kuru: Creutzfeldt-Jakobova choroba a „choroba šialených kráv“
Prióny sa neskôr preslávili v Európe počas epidémie bovínnej spongiformnej encefalopatie (BSE) v 90. rokoch, ktorá viedla k vražednej prevencii a zmenám v krmivárstve. U človeka vyvoláva príbuzné ochorenie variantná Creutzfeldt-Jakobova choroba (vCJD). Spoločným menovateľom je lavínové hromadenie chybných priónov a smrť do dvanástich mesiacov od prvých príznakov. (cdc.gov)
Posledné obete a tiché doznievanie
Po koloniálnom zákaze rituálu v roku 1963 a vnútornom pochopení rizík počet nových prípadov prudko klesol. Inkubačná doba však môže presiahnuť aj tridsať rokov, preto poslednú pacientku zaznamenali až v roku 2009. O tri roky neskôr bola nákaza oficiálne eliminovaná, no zdravotnícke školy prípad kuru dodnes uvádzajú ako dôkaz, že niekedy je jediným účinným liekom kultúrna revolúcia. (ncbi.nlm.nih.gov)
Lekcie pre dnešok
Príbeh kuru pripomína, že kultúrne zvyky – nech sú akokoľvek zmysluplné – môžu spustiť biologickú katastrofu. Foreovia nahradili kanibalizmus symbolickým delením banánových listov; spomienky na „obdobie smiechu“ však zostávajú mementom, ktoré starší vyrozprávajú deťom pri každom krvavočervenom západe slnka. Epidemiológovia zasa varujú, že podobné spojenie rituálu a infekcie existuje aj pri pohreboch počas epidémií eboly.
Antropologický dosah a etické otázky
Nie všetci bádatelia sa na intervenciu pozerajú rovnako. Jedni tvrdia, že zásah zachránil tisíce životov; druhí upozorňujú na nevratnú stratu spirituálnych praktík. Debata o hraniciach medzi verejným zdravím a kultúrnymi právami pokračuje dodnes pri každom ochorení, ktoré sa šíri prostredníctvom pohrebných rituálov.
Video o Kuru (v angličtine)
Zdroje
– Centers for Disease Control and Prevention: Prion Diseases (cdc.gov)
– Nature/NEJM: G127V – ochranná varianta proteínu PrP (pmc.ncbi.nlm.nih.gov, nejm.org)
– NobelPrize.org: Nobelova cena Stanleyho Prusinera (nobelprize.org, nobelprize.org)
– StatPearls/NCBI Bookshelf: klinika a epidemiológia kuru (ncbi.nlm.nih.gov)
– PMC: Historické prenosy kuru na šimpanzoch (pmc.ncbi.nlm.nih.gov)
– Nature Scientific Reports: štrukturálna analýza variantu V127 (nature.com)
Pridaj komentár