Aká je pamäť chobotníc?

Chobotnice pôsobia na prvý pohľad ako „len“ zvláštne morské tvory s ôsmimi zakončeniami, ale v skutočnosti patria medzi najinteligentnejšie živočíchy na Zemi. Majú zložitý nervový systém, učia sa z vlastných skúseností, riešia problémy a podľa množstva pozorovaní si veľmi dobre pamätajú aj to, kto sa k nim správal pekne a kto im ublížil. V posledných rokoch sa objavili aj štúdie, ktoré ukazujú, že chobotnice dokážu cielene hádzať predmety na iné chobotnice – čo vyzerá až podozrivo ako „pasívno-agresívne“ správanie.

V tomto článku sa pozrieme na to, aká je pamäť chobotníc podľa výskumov, či má zmysel hovoriť o tom, že si „pamätajú krivdy“, prečo hádžu škrupiny a piesok na to, čo im prekáža, a či existujú aj iné zvieratá s podobnou kombináciou dobrej pamäte a schopnosti „uraziť sa“.

Ako funguje mozog a pamäť chobotnice

Chobotnica nemá mozog len ako jednu guľu nervového tkaniva v hlave, ako je to u človeka. Veľká časť neurónov je rozmiestnená v ramenách, ktoré majú vlastný „minimozog“. Celkovo má chobotnica stovky miliónov neurónov – viac než mnohé malé cicavce – a jej nervový systém je usporiadaný inak, no z hľadiska komplexity s nimi môže súperiť.

V odborných článkoch o kognícii hlavonožcov sa popisuje, že chobotnice majú minimálne dva hlavné systémy učenia a pamäte: vizuálny systém (to, čo vidia) a chemotaktilný systém (to, čo „ochutnajú“ prísavkami na ramenách). Tieto systémy sú prepojené s oblasťou mozgu nazývanou vertikálny lalok, ktorý zohráva kľúčovú úlohu pri vytváraní dlhodobej pamäte.

Výskumy ukazujú, že chobotnice majú podobne ako cicavce oddelenú krátkodobú a dlhodobú pamäť. Krátkodobá pamäť im pomáha riešiť aktuálne úlohy, zatiaľ čo dlhodobá pamäť sa vytvára po opakovanom učení a je uložená práve vo vertikálnom laloku. To znamená, že chobotnica si dokáže dlhodobo zapamätať napríklad to, ktorý predmet znamená potravu, ktoré miesto je nebezpečné alebo s kým sa neoplatí „začínať“.

Čo všetko si chobotnice dokážu zapamätať

Laboratórne experimenty s druhom Octopus vulgaris ukázali, že chobotnice sa učia rozlišovať medzi rôznymi tvarmi, vzormi a predmetmi, pričom si tieto rozdiely pamätajú dlhodobo. V klasických pokusoch dostanú chobotnice dve vizuálne podnety – napríklad kruh a štvorec – a len po dotyku jedného z nich dostanú potravu. Po opakovaní úloh sa naučia spoľahlivo „vyberať správne“ a túto zručnosť si dokážu udržať aj po dlhšej prestávke.

Okrem jednoduchého rozlišovania tvarov zvládajú chobotnice aj zložitejšie úlohy, ako je riešenie bludísk či otváranie skrutkovacích pohárov. V praxi to znamená, že si pamätajú nielen konkrétny tvar alebo pach, ale aj postup – sériu krokov, ktoré ich dovedú k potrave alebo úkrytu. Takéto schopnosti naznačujú, že ich pamäť nie je len krátkodobá a mechanická, ale má aj prvky priestorovej orientácie a plánovania.

Ak chobotnica raz zistí, že určitý predmet je nepríjemný – napríklad sieť, v ktorej ju chytili, alebo nástroj, ktorým ju chytil ošetrovateľ – v ďalších dňoch naň často reaguje defenzívne, schová sa, zmení farbu alebo sa pokúsi utiecť, hoci podnet už nie je priamo bolestivý. To je typická známka toho, že spomienka v mozgu zostala uložená a ovplyvňuje jej správanie.

Pamätajú si chobotnice krivdy a ľudí?

Príbehy akvaristov z rôznych oceanárií opisujú chobotnice, ktoré si zjavne pamätali konkrétnych ľudí. K jednému ošetrovateľovi priplávali zvedavo a nechali sa kŕmiť z ruky, zatiaľ čo pri inom človeku sa krčili v kúte nádrže alebo po ňom šplechli vodu. Hoci ide o anekdotické pozorovania, zapadajú do toho, čo vieme z experimentov – chobotnice dokážu spájať vizuálne informácie (tvár, postava, oblečenie) s príjemnou alebo nepríjemnou skúsenosťou a túto asociáciu si zapamätať.

Výskumníci upozorňujú, že hovoriť o „krivdách“ je trochu antropomorfizmus – teda premietanie ľudských emócií do zvierat. Z biologického hľadiska ide skôr o asociatívnu pamäť: chobotnica si zapamätá, že konkrétny človek znamená stres, bolesť alebo manipuláciu, a nabudúce sa mu snaží vyhnúť alebo ho zastrašiť. Z nášho ľudského pohľadu to vyzerá ako urazenosť alebo pomsta, ale v jadre ide o adaptívne správanie, ktoré má zvýšiť šancu na prežitie.

Keď tieto pozorovania spojíme s tým, že chobotnice majú sofistikovaný systém učenia a dlhodobej pamäte, je celkom rozumné povedať, že si „pamätajú krivdy“ – aspoň v tom zmysle, že sa dokážu dlhodobo vyhýbať tomu, kto im ublížil, a reagovať naňho inak než na neutrálnu osobu.

Prečo chobotnice hádžu škrupiny, piesok a predmety

V posledných rokoch zaujala vedcov štúdia, ktorá detailne zdokumentovala správanie voľne žijúcich chobotníc druhu Octopus tetricus pri austrálskom pobreží. Vedci s využitím podvodných kamier pozorovali, že chobotnice často pomocou prúdu vody z lievika „vystrelia“ škrupiny, kúsky rias a piesok z medzinožnej oblasti pred seba. Toto správanie nazvali „hádzanie trosiek“.

Zaujímavé je, že nie všetky hody sú rovnaké. Niekedy chobotnice hádžu materiál pri čistení úkrytu alebo počas kŕmenia – to môže byť jednoducho vedľajší produkt ich činnosti. V iných prípadoch však hádžu škrupiny alebo piesok smerom k iným chobotniciam, často počas konfliktov alebo keď sa nechcený nápadník pokúša priblížiť k samici. V štúdii sa ukázalo, že určité jedince – najmä samice – triafali „cieľ“ častejšie a v niektorých situáciách to vyzeralo, akoby sa naozaj snažili niekoho zasiahnuť či odohnať.

Niektoré hody teda môžu byť len náhodné, ale časť z nich vyzerá ako cieľavedomé správanie. Otázka, či ide o „pomstu“ alebo „hnev“, je otvorená a vedci sú opatrní. Vieme však, že chobotnice dokážu rozpoznať nepríjemnú situáciu, zapamätať si ju a pri ďalšej podobnej príležitosti zvoliť aktívny obranný mechanizmus – a hádzanie materiálu môže byť jedným z nich. V preklade do ľudskej reči by sa dalo povedať, že keď ich niekto dlho otravuje, vedia po ňom doslova „hodiť škrupinu“.

Hádžu chobotnice veci aj na ľudí?

Pri priamom kontakte s ľuďmi je u chobotníc častejším správaním šplechnutie vody, útek, zmena farby alebo pokus človeka ohmatať prísavkami – čo môže byť zvedavosť aj testovanie, či nejde o hrozbu. Akvaristi však opisujú situácie, keď chobotnica „vypluvala“ alebo vystrelila predmet smerom k človeku, ktorý ju dráždil, prípadne hádzala kamienky smerom k sklu nádrže, keď sa k nej priblížil konkrétny návštevník.

Formálne experimenty na „hádaní vecí na ľudí“ zatiaľ takmer neexistujú, takže tu pracujeme skôr s pozorovaniami a skúsenosťami chovateľov. Keď ich spojíme s prácami, ktoré opisujú hádzanie trosiek na iné chobotnice vo voľnej prírode, dávajú tieto príbehy zmysel: chobotnica môže vnímať človeka ako rušivý alebo ohrozujúci podnet a využije rovnaký repertoár správania, aký používa pri konfliktoch s vlastného druhu.

Video: chobotnica rieši bludisko a ukazuje svoju pamäť

Ak si chcete správanie chobotníc pri učení a riešení úloh vizuálne predstaviť, oplatí sa pozrieť si krátke video, kde akvaristka opisuje projekt bludiska pre chobotnicu a ukazuje, ako si zviera dokáže zapamätať cestu k odmenám.

Takéto projekty síce nie sú klasické laboratórne experimenty, ale dobre ilustrujú, ako rýchlo sa chobotnice dokážu učiť a ako pevne si vedia uchovať nové skúsenosti.

Majú chobotnice „emocionálnu“ pamäť?

V diskusii o tom, či si chobotnica „pamätá krivdu“, je dôležité odlíšiť dva pojmy: emocionálne prežívanie a pamäť. Výskumy na hlavonožcoch ukázali, že ich nervový systém je dosť komplexný na to, aby dokázali vnímať bolesť a stres, čo viedlo v niektorých krajinách k tomu, že zákony chránia chobotnice pri experimentálnom výskume podobne ako stavovce.

Pamäť je tu však samostatná vrstva – zviera si neukladá len „bolo to nepríjemné“, ale aj „kde, kedy a čo to spôsobilo“. Keď sa budúci podnet na túto spomienku „napojí“, spustí sa obranná reakcia. Nám ľuďom to pripomína pocit krivdy, pretože aj my reagujeme citlivejšie na tých, čo nám ublížili. Nie je isté, do akej miery chobotnica prežíva niečo podobné ako ľudský hnev či zášť, ale z hľadiska správania sa tak rozhodne správa – vyhýba sa vinníkovi a v prípade potreby útočí.

Má nejaké zviera podobnú pamäť ako chobotnica?

Keď sa pozrieme mimo mora, nájdeme viacero zvierat, ktoré majú kombináciu výbornej pamäte a schopnosti „pamätať si krivdy“ v zmysle rozlišovania medzi priateľskými a nepriateľskými jednotlivcami.

Medzi najznámejšie patria havrany a vrany (spoločne označované ako krkavcovité vtáky). Experimenty ukázali, že dokážu rozpoznávať ľudské tváre a pamätať si ich dlhé roky, pričom na „nepriateľov“ reagujú poplašným krikom a môžu na nich aj útočiť. Zaujímavé je, že tieto informácie si medzi sebou aj odovzdávajú – mladé vtáky sa naučia, koho sa treba báť, len tým, že sledujú reakcie starších jedincov.

Ešte bližší príbuzný chobotníc, ktorý má výnimočnú pamäť, je však sépia (cuttlefish). Nedávny výskum ukázal, že sépie dokážu až do vysokého veku uchovať tzv. epizodickú pamäť, teda pamäť typu „čo–kde–kedy“. V experimentoch si pamätali, aký druh potravy dostali na ktorom mieste a v akom čase, a podľa toho plánovali, kam sa oplatí ísť na ďalšie kŕmenie. Na rozdiel od ľudí sa im takýto typ pamäte so starnutím nedegradoval.

Z veľkých suchozemských zvierat sa často spomínajú slony, ktoré si dlhodobo pamätajú miesta s vodou, tváre iných slonov aj ľudí a dokážu reagovať agresívne na pach alebo zvuk spojovaný s pytliakmi, zatiaľ čo na turistov nereagujú rovnako. Aj u nich teda vidíme kombináciu bohatej pamäte, sociálneho učenia a selektívneho správania podľa toho, kto im v minulosti ublížil.

Rozdiel je v tom, že slony a krkavcovité vtáky sú stavovce s mozgom podobnejšej stavbe ako človek, zatiaľ čo chobotnica a sépia sú mäkkýše. To, že evolúcia viedla v dvoch tak rozdielnych vetvách k podobne komplexnej pamäti, je samo o sebe fascinujúce.

Je spravodlivé hovoriť o „urazených“ chobotniciach?

Z hľadiska vedy by sme mali byť opatrní s priraďovaním čisto ľudských emócií zvieratám. Chobotnica určite nerozmýšľa slovami typu: „Tomu potápačovi to raz vrátim.“ Napriek tomu však vieme, že má pokročilú pamäť, dokáže nadväzovať asociácie na konkrétnych ľudí a situácie a tieto spomienky využíva pri budúcom správaní.

Z praktického hľadiska to znamená, že ak sa k chobotnici správame prudko alebo agresívne, bude si to pravdepodobne pamätať a nabudúce zareaguje defenzívnejšie – útekom, zafarbením, útočným postojom alebo aj hodením predmetu či prúdom vody. Ak sa k nej správame pokojne a rešpektujúco, môže byť zvedavá, priplávať bližšie a skúmať nás prísavkami.

Možno je teda férové povedať to jednoducho: chobotnice si veľmi dobre pamätajú, kto im čo urobil. Či to nazveme „krivosťou“ alebo „učením z nepríjemných skúseností“, je skôr otázka slovníka. Podstatné je, že tieto tvory nie sú len „morské potvory“, ale premýšľajúci a cítiaci živočíchovia, ktorí si zaslúžia určitú mieru rešpektu.

Zdroje

1. ZARRELLA, I. et al. Learning and memory in Octopus vulgaris. Current Opinion in Behavioral Sciences, 2015. Dostupné na: https://loewenstein.huji.ac.il/sites/default/files/yonatanloewenstein/files/1-s2.0-s0959438815001063-main_2011_11.pdf
2. JOZET-ALVES, C. et al. Cephalopod learning and memory. Current Biology, 2023. Dostupné na: https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0960982223010564
3. GODFREY-SMITH, P. et al. In the line of fire: Debris throwing by wild octopuses. PLOS ONE, 2022. Dostupné na: https://journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371/journal.pone.0276482
4. SCHNELL, A. K. et al. Episodic-like memory is preserved with age in cuttlefish. Proceedings of the Royal Society B, 2021. Dostupné na: https://royalsocietypublishing.org/doi/10.1098/rspb.2021.1052