Majiteľ siete hračkárstiev Dráčik Dušan Víglaský opäť dokázal, že úspech v podnikaní ešte automaticky neznamená schopnosť rozumne sa vyjadrovať ku všetkému. Tentoraz si za tému svojho komentára vybral tragédiu na základnej škole v Staškove, pri ktorej prišli o život dve osoby. Namiesto vecnej analýzy udalosti však čitateľom predložil zmes spomienok na pandemické opatrenia, urážok rodičov a učiteľov, nepodložených zdravotných tvrdení a úvah o tom, kto všetko vlastne nesie za tragédiu zodpovednosť.
Článok s názvom „Zodpovednosť za Staškov“, zverejnený 5. októbra 2026 na webe Dráčika, je ukážkou toho, ako možno skutočnú tragédiu využiť na presadzovanie vlastných názorov bez dostatočných dôkazov. Víglaský naznačuje súvislosť medzi pandemickými opatreniami a násilím detí, no nepredkladá nič, čo by takúto súvislosť preukazovalo. Kritika pandemických opatrení je legitímna. Vysvetľovať ňou konkrétny smrteľný útok bez znalosti jeho príčin však nie je seriózna argumentácia.
Čo vlastne majiteľ Dráčika napísal?
Na začiatku svojho textu sa Dušan Víglaský vracia do roku 2020. Spomína deti sediace v školských laviciach s rúškami, rozoberá ich psychické utrpenie a kritizuje dospelých, ktorí pandemické pravidlá rešpektovali.
Mohlo by vás zaujímať
Samotná téma pritom nie je nezmyselná. Pandemické opatrenia mali aj negatívne dôsledky, ktoré si zaslúžia pozornosť. Problém nastáva vo chvíli, keď autor prestáva rozlišovať medzi preukázanými následkami pandémie a vlastnými domnienkami.
Víglaský rodičov a učiteľov obviňuje, že nechávali deti nosiť údajne plesnivé rúška. Spochybňuje ich úsudok, naznačuje nedostatočné okysličenie mozgu a postupne prechádza k tvrdeniam o výchove sociopatov.
Napokon túto argumentáciu prenáša na tragédiu v Staškove. Text uzatvára slovami:
„Kto nie je vinný za Staškov, nech prvý hodí kameňom.“
A práve tu sa z kritiky pandemických opatrení stáva mimoriadne problematický komentár.
Autor totiž vytvára dojem kolektívnej viny za konkrétny násilný čin. Nevie však preukázať, akú úlohu v živote podozrivého chlapca zohrávali pandemické opatrenia, či vôbec mali súvislosť s jeho konaním a aké ďalšie okolnosti tragédii predchádzali.
Nie je hanba položiť otázku. Hanba je tváriť sa, že na ňu poznáme odpoveď, hoci nemáme dôkazy.
Tragédia v Staškove: Čo sa skutočne stalo?
Dňa 29. septembra 2026 zaútočil na základnej škole v obci Staškov v okrese Čadca trinásťročný žiak nožom. Pri útoku zomrela 61-ročná učiteľka a vážne zranenia utrpela aj žiačka, ktorá 1. októbra svojim zraneniam podľahla. Zranená bola aj ďalšia pedagogička.
Prípad otriasol Slovenskom. O to viac, že podozrivým je dieťa, ktoré ešte nedosiahlo hranicu trestnej zodpovednosti. Polícia začala vyšetrovanie a do prípadu boli zapojení znalci z viacerých odborov.
Podľa zistení reportérov STVR sa už pred samotným útokom objavili varovné signály. Škola riešila nevhodné správanie žiaka, na miesto prišli odborníci z centra poradenstva a prevencie a polícia preveruje aj postup pri predchádzajúcom oznámení.
Reportáž STVR zo 7. októbra priniesla tiež informácie o plánovaní útoku, problémoch v osobnom živote podozrivého a otázkach týkajúcich sa dostupnosti psychologickej pomoci. Niektoré okolnosti však zostávajú predmetom vyšetrovania a odborného posudzovania.
To všetko sú konkrétne skutočnosti, ktorými má zmysel sa zaoberať. Neznamená to, že už poznáme všetky príčiny útoku. Znamená to, že existujú relevantné otázky, ktoré si vyžadujú dôsledné odpovede.
A medzi preukázanými príčinami tejto tragédie zatiaľ nefigurujú rúška z roku 2020.
Prečo je nebezpečné hľadať jednoduchého vinníka?
Násilné správanie nemá vždy jednu príčinu. Pri jeho skúmaní sa môžu posudzovať rodinné pomery, psychický stav, predchádzajúce skúsenosti, sociálne prostredie, dostupnosť pomoci či konkrétne udalosti bezprostredne pred útokom.
Tvrdiť, že určitá spoločenská udalosť spred niekoľkých rokov môže ovplyvniť psychiku človeka, je jedna vec. Naznačovať, že práve ona vysvetľuje konkrétny smrteľný útok, je vec úplne iná.
Na takéto tvrdenie potrebujeme dôkazy o konkrétnom prípade, nielen všeobecné úvahy o tom, že deti počas pandémie trpeli.
Keby sme prijali podobný spôsob argumentácie, mohli by sme za tragédiu obviniť prakticky čokoľvek, čo podozrivý počas svojho života zažil. Takýmto spôsobom sa však nedopracujeme k pravde ani k účinnej prevencii.
Pán Víglaský, rúška deťom automaticky neodstavovali mozog od kyslíka
Jednou z najproblematickejších častí komentára sú zdravotné tvrdenia o rúškach. Autor naznačuje, že ich nosenie obmedzovalo prísun kyslíka do mozgu a že deti dlhodobo dýchali cez nebezpečný materiál.
Lenže tieto tvrdenia nemožno vydávať za samozrejmý vedecký fakt.
V roku 2021 bola v odbornom časopise JAMA Network Open publikovaná štúdia skúmajúca dýchacie funkcie malých detí počas používania ochranných masiek. Výskumníci počas sledovaného obdobia nezistili významné zmeny okysličenia krvi ani meraného vydychovaného oxidu uhličitého.
Podobne výskum publikovaný v odbornom časopise European Respiratory Journal nepreukázal abnormálnu výmenu kyslíka a oxidu uhličitého u sledovaných detí používajúcich chirurgické rúška počas testovania na bežiacom páse.
To neznamená, že každá maska je vhodná pre každé dieťa, pri každej aktivite a na neobmedzene dlhý čas. Rôzne typy ochranných pomôcok majú odlišné vlastnosti a pri ich používaní treba zohľadňovať vek, zdravotný stav a odporúčania odborníkov.
Znamená to však, že z bežného nosenia rúška nemožno bez dôkazov vyvodzovať poškodenie mozgu nedostatkom kyslíka.
Rovnako treba rozlišovať medzi rúškom, ktoré je vlhké, znečisteným rúškom a materiálom, na ktorom skutočne rastú plesne. Nie sú to automaticky totožné situácie. Nedostatočná hygiena ochranných pomôcok môže predstavovať problém, ale tvrdenie o plesnivých rúškach všetkých školákov by si vyžadovalo merania a dôkazy.
Víglaský žiadne takéto dôkazy vo svojom komentári nepredkladá.
O to absurdnejšie vyznieva jeho povýšenecký tón voči rodičom a pedagógom. Je totiž pomerne jednoduché vyčítať iným ľuďom nedostatok rozumu. O niečo náročnejšie je predložiť kvalitný výskum a vlastné tvrdenia ním podložiť.
Pandémia deťom skutočne ublížila. Lenže to nie je dôkaz Víglaského teórie
Aby sme boli spravodliví, v jednej veci má autor Dráčikovho komentára opodstatnený dôvod na diskusiu.
Pandémia COVID-19 a opatrenia prijaté počas nej negatívne zasiahli vzdelávanie, sociálne kontakty aj psychickú pohodu mnohých detí. Tieto následky nie sú výmyslom odporcov pandemických opatrení. Potvrdzujú ich aj medzinárodné výskumy.
UNICEF v januári 2022 upozornil na obrovské vzdelávacie straty spôsobené zatváraním škôl. Organizácia poukazovala tiež na psychické problémy, obmedzenie sociálnych kontaktov a ďalšie nepriaznivé dôsledky.
Systematický prehľad 36 štúdií z 11 krajín publikovaný v JAMA Pediatrics zistil, že zatváranie škôl spolu so širšími pandemickými obmedzeniami súviselo so zvýšeným výskytom psychických ťažkostí u detí a dospievajúcich. Autori zároveň upozornili, že nedokázali samostatne oddeliť účinok zatvorených škôl od ostatných obmedzení.
Takto vyzerá seriózne skúmanie problému. Výskumníci sa nesnažia každú nepriaznivú udalosť vysvetliť jednou príčinou a otvorene priznávajú hranice svojich zistení.
Psychické problémy nie sú synonymom násilia
Tu sa dostávame k zásadnému rozdielu, ktorý Víglaského komentáru uniká.
Dieťa, ktoré počas pandémie prežívalo úzkosť, osamelosť alebo ťažkosti so socializáciou, sa automaticky nestáva násilným človekom. Rovnako neplatí, že problémy so psychickým zdravím nevyhnutne vedú k agresivite.
Duševné ťažkosti si zaslúžia pomoc, nie stigmatizáciu.
Ak chceme skúmať súvislosť medzi pandémiou a násilím, potrebujeme výskum, ktorý túto otázku konkrétne rieši. A ak chceme hovoriť o prípade v Staškove, musíme skúmať životné okolnosti práve tohto dieťaťa.
Zo zistenia, že pandémia poškodila psychické zdravie mnohých detí, jednoducho nevyplýva, že spôsobila konkrétnu vraždu.
Pandémia vraj skončila prvým výstrelom na Ukrajine. Skutočne?
Ďalší výrok v komentári je taký absurdný, že si zaslúži vlastnú kapitolu.
Víglaský píše:
„Pandémia, ktorá skončila prvým výstrelom na Ukrajine.“
Je to pôsobivá metafora, pokiaľ chceme písať rozhorčené komentáre. Ako opis reality však absolútne neobstojí.
Rusko začalo rozsiahlu inváziu na Ukrajinu 24. februára 2022. Pandémia COVID-19 sa tým neskončila. Vírus naďalej cirkuloval, ľudia sa infikovali, končili v nemocniciach a zomierali.
Svetová zdravotnícka organizácia ukončila stav ohrozenia verejného zdravia medzinárodného významu súvisiaci s COVID-19 až 5. mája 2023. Aj vtedy zdôraznila, že COVID-19 zostáva pretrvávajúcim zdravotným problémom.
Medzi začiatkom ruskej invázie a týmto rozhodnutím uplynulo viac ako štrnásť mesiacov.
Samozrejme, vojna na Ukrajine dramaticky ovplyvnila spravodajstvo aj politické priority. To je však niečo úplne iné ako tvrdiť, že ukončila pandémiu.
Zmena hlavnej témy televíznych správ nemení biologické vlastnosti vírusu.
Predstava, že pandémia skončila preto, lebo médiá začali intenzívnejšie hovoriť o vojne, zamieňa pozornosť verejnosti za epidemiologickú realitu.
Najväčší paradox? Autor napáda rodičov a učiteľov, no ignoruje ich skutočnú úlohu
Vráťme sa k Staškovu.
V komentári na Dráčiku sa vina prenáša aj na rodičov a učiteľov, ktorí počas pandémie rešpektovali nariadené opatrenia. Autor pritom používa osobné urážky a prezentuje poslušnosť voči vtedajším pravidlám ako prejav nedostatku úsudku.
Lenže v septembri 2026 boli práve učitelia medzi obeťami násilného útoku.
Jedna pedagogička zomrela na mieste. Ďalšia bola zranená. Podľa dostupných informácií riaditeľka školy svojím zásahom významne prispela k ukončeniu nebezpečnej situácie a mohla zabrániť ďalším obetiam.
To sú ľudia, ktorí si zaslúžia rešpekt. Nie aby sa ich povolanie stalo ďalším terčom všeobecného rozhorčenia nad udalosťami spred šiestich rokov.
A pokiaľ máme skúmať možné pochybenia školy, poradenských zariadení či polície, skúmajme ich konkrétne. Pýtajme sa, aké varovné signály boli zaznamenané, kto mal aké informácie, ako boli vyhodnotené a či sa dalo zasiahnuť skôr.
To sú nepríjemné, ale potrebné otázky.
Otázka, či niekto v roku 2020 nosil rúško, nám na ne odpoveď neposkytne.
Zodpovednosť za Staškov nie je kolektívna hra na vinníkov
Víglaského záverečná myšlienka o tom, že za Staškov sme určitým spôsobom vinní všetci, môže na prvý pohľad znieť filozoficky.
Lenže medzi spoločenskou zodpovednosťou za ochranu detí a konkrétnou zodpovednosťou za násilný čin existuje zásadný rozdiel.
Spoločnosť môže niesť zodpovednosť za nedostatočne dostupnú psychologickú pomoc. Štát môže niesť zodpovednosť za nefunkčný systém včasnej intervencie. Konkrétne inštitúcie môžu zodpovedať za prípadné zlyhania, ak sa preukážu.
To však neznamená, že za vraždu automaticky nesú vinu všetci rodičia, učitelia alebo občania, ktorí v minulosti rešpektovali pandemické opatrenia.
Takto chápaná kolektívna vina je pohodlná. Ak je totiž vinný každý, nikto už nemusí presne vysvetliť, kto čo urobil, čo zanedbal a ako sa dá podobnej tragédii predísť.
Výsledkom je veľa rozhorčenia, ale veľmi málo konkrétnych riešení.
A práve riešenia sú to, čo po podobných udalostiach potrebujeme najviac.
Keď obchod s hračkami začne rozdávať lekcie z medicíny a kriminalistiky
Dráčik je známy predovšetkým ako sieť predajní hračiek. Jeho majiteľ má, samozrejme, právo vyjadrovať sa aj k spoločenským otázkam. Sloboda prejavu sa nevzťahuje len na odborníkov a nikto nepotrebuje vedecký titul na to, aby mohol kritizovať politické rozhodnutia.
Sloboda prejavu však neznamená, že každé verejne vyslovené tvrdenie je automaticky pravdivé alebo že nemôže čeliť ostrej kritike.
Práve naopak.
Ak podnikateľ využíva internetový obchod, ktorý navštevujú rodičia nakupujúci hračky svojim deťom, na šírenie závažných zdravotných a spoločenských tvrdení, musí počítať s tým, že verejnosť bude žiadať dôkazy.
Nie je potrebné mať diplom z medicíny, aby človek mohol diskutovať o rúškach. Je však potrebné rešpektovať vedecké poznatky, ak o ich zdravotných účinkoch hovorí ako o faktoch.
Rovnako netreba byť kriminalistom, aby človek mohol diskutovať o bezpečnosti škôl. Treba však rozlišovať medzi zistenými okolnosťami vyšetrovania a vlastnými predstavami o príčinách násilia.
Úspešný podnikateľ môže mať pravdu. Môže sa však aj zásadne mýliť.
V tomto prípade je problémom práve spôsob, akým sa domnienky prezentujú ako vysvetlenie tragickej udalosti.
Reportéri STVR: Keď zabíja dieťa
Relácia Reportéri z 5. októbra 2026 sa podrobne venovala tragédii v Staškove, udalostiam pred útokom, dostupnosti odbornej pomoci a otázkam prevencie násilia na školách.
Pán Víglaský, toto nie je kritické myslenie
Dušan Víglaský má na svojej stránke dokonca samostatný článok venovaný kritickému mysleniu. O to viac by sa jeho princípmi mohol riadiť pri vlastných komentároch.
Kritické myslenie totiž neznamená automaticky odmietať všetko, čo hovoria úrady, lekári, vedci alebo médiá. Neznamená ani považovať vlastnú skúsenosť za nadradenú systematickému výskumu.
Znamená skúmať dôkazy, rozlišovať medzi faktami a domnienkami, pripúšťať neistotu a byť pripravený zmeniť názor, ak sa objavia nové informácie.
Presne to v komentári o Staškove chýba.
Autor spája niekoľko odlišných tém – pandemické opatrenia, psychické zdravie detí, kvalitu školstva, spoločenské hodnoty a násilný útok – bez toho, aby medzi nimi preukázal príčinnú súvislosť.
Výsledkom nie je odvážna analýza, ktorá sa nebojí pomenovať nepríjemnú pravdu. Výsledkom je názorový text, ktorý používa tragédiu ako ilustráciu už existujúceho presvedčenia svojho autora.
A to je presný opak kritického myslenia.
Tragédia dvoch rodín si zaslúži viac než lacné vysvetlenia
Pri útoku v Staškove zomreli dvaja ľudia. Za týmito informáciami sú skutočné rodiny, spolužiaci, kolegovia a životy, ktoré už nikdy nebudú rovnaké.
Verejná diskusia o okolnostiach tragédie je potrebná. Rovnako potrebná je aj diskusia o psychickom zdraví detí, dostupnosti pomoci, bezpečnosti škôl a následkoch pandémie.
Tieto témy však nemožno bez dôkazov spojiť do jedného príbehu len preto, že sa nám taký príbeh hodí do nášho pohľadu na svet.
Ak sa ukáže, že niektoré inštitúcie zlyhali, treba ich postupy dôsledne preveriť. Ak sa ukáže, že chýbali dostupné možnosti pomoci, treba ich posilniť. Ak odborníci identifikujú ďalšie rizikové faktory, treba z nich vyvodiť ponaučenia.
Ale pripisovať tragédiu v Staškove pandemickým opatreniam bez konkrétnych dôkazov je intelektuálne nepoctivé.
Pán Víglaský, môžete mať akýkoľvek názor na rúška, očkovanie, školstvo či politikov. Nemôžete však očakávať, že vaše domnienky budeme považovať za fakty len preto, že ich sebavedomo napíšete na stránku veľkého obchodného reťazca.
A ak niečo verejná diskusia po tragédii v Staškove skutočne nepotrebuje, sú to ďalšie nepodložené obvinenia zabalené do veľkých slov o zodpovednosti.
Pretože zodpovednosť sa nezačína ukazovaním prstom na všetkých ostatných. Začína sa aj tým, že človek preberie zodpovednosť za vlastné slová.
Tento článok predstavuje názorový komentár a vyjadruje subjektívny postoj autora k verejne publikovaným vyjadreniam majiteľa siete Dráčik. Použité expresívne formulácie a kritické hodnotenia sú súčasťou publicistického vyjadrenia názoru na jeho verejné vystupovanie, tvrdenia a spôsob argumentácie. Cieľom článku je kriticky diskutovať o verejne prezentovaných názoroch a ich faktickom základe, nie zasahovať do súkromného života dotknutej osoby.
Zdroje
- Dráčik – Zodpovednosť za Staškov, 5. októbra 2026 – Pôvodný komentár Dušana Víglaského, ktorý je predmetom kritiky.
- STVR – Čo predchádzalo tragédii v Staškove: Obetí mohlo byť viac. Žiak útok plánoval, mal aj zoznam – Reportáž zo 7. októbra 2026 o priebehu útoku, varovných signáloch a prevencii násilia.
- STVR – Matka 13-ročného útočníka zo Staškova skončila vo väzbe – Spravodajské informácie o obetiach a ďalšom vývoji prípadu.
- JAMA Network Open – Assessment of Respiratory Function in Infants and Young Children Wearing Face Masks During the COVID-19 Pandemic – Vedecká štúdia skúmajúca dýchacie funkcie detí pri používaní ochranných masiek.
- European Respiratory Journal – Facemasks do not lead to abnormal gas exchange during treadmill exercise testing in children – Výskum vplyvu chirurgických rúšok na výmenu dýchacích plynov počas fyzickej aktivity.
- JAMA Pediatrics – School Closures During Social Lockdown and Mental Health, Health Behaviors, and Well-being Among Children and Adolescents During the First COVID-19 Wave – Systematický prehľad 36 štúdií o psychických a zdravotných dôsledkoch pandemických obmedzení.
- UNICEF – Learning loss must be recovered to avoid long-term damage to children’s wellbeing and productivity – Správa z 26. januára 2022 o dôsledkoch zatvárania škôl a potrebe obnovy vzdelávania.
- World Health Organization – Statement on the fifteenth meeting of the International Health Regulations Emergency Committee regarding COVID-19 – Oficiálne stanovisko WHO z 5. mája 2023 o ukončení medzinárodného stavu zdravotnej núdze.
- Obchodný register Slovenskej republiky – DRÁČIK – DUVI, s.r.o. – Verejné údaje o spoločnosti a podnikateľskom pôsobení Dušana Víglaského.
Robert
Zaujímam sa o technológie a históriu, najmä o kriminálne príbehy. Tri roky som viedol faktografický portál o moderných dejinách a rok som spolubudoval blogovú platformu, kde som publikoval desiatky analytických článkov. Pitchoviny som založil preto, aby kvalitný obsah nebol ukrytý za paywallom.
