Prečo sú dnešné filmy také dlhé? Prečo majú často 2,5 až 3 hodiny?

Keď sa dnes povie veľký kinohit, veľa ľudí si automaticky predstaví film, pri ktorom si treba naplánovať celý večer. Trojhodinové blockbustery, historické drámy aj komiksové veľkofilmy už nepôsobia ako výnimka, ale skôr ako nový štandard pri tituloch, od ktorých sa čaká veľká udalosť. Otázka teda neznie len prečo sú dlhé, ale aj prečo sa práve dlhý čas stal synonymom „veľkého filmu“.

Dnešné filmy majú často 2,5 až 3 hodiny najmä preto, že najväčšie štúdiové tituly chcú pôsobiť ako udalosť, obsahujú viac sveta, postáv a vizuálnych atrakcií a zároveň už nie sú tak zviazané starými technickými či distribučnými obmedzeniami. Dôležité však je, že sa to týka hlavne najviditeľnejších hitov, nie úplne každého filmu.

Nie je to len pocit, ale ani úplne univerzálne pravidlo

Pocit, že filmy sú dlhšie než kedysi, nie je vymyslený. Pri najúspešnejších kinohitoch sa to dá vidieť aj na číslach. Analýza portálu What to Watch ukázala, že pri top 10 filmoch amerického box office bol priemer v roku 1981 na úrovni 110 minút, v roku 2021 už 131 minút a v roku 2022 až 141 minút. Vox zároveň upozorňuje, že priemerná dĺžka top 10 filmov narástla z približne dvoch hodín v roku 1993 na 2 hodiny a 23 minút v roku 2023. Na druhej strane, pri všetkých produkciách dokopy nie je rast až taký dramatický ako pri najväčších hitoch, takže skôr než „všetky filmy sú dlhé“ platí veta „najviditeľnejšie filmy sú dlhšie než kedysi“.

Práve preto vzniká dojem, že dnes má skoro každý film 2,5 hodiny. Bežný divák totiž najčastejšie naráža na tie tituly, o ktorých sa najviac hovorí, ktoré dominujú kinám, streamovacím službám aj sociálnym sieťam. A to sú často práve drahé značkové filmy, historické eposy alebo „prestížne“ tituly, pri ktorých sa dlhšia stopáž stala súčasťou ich identity.

Prečo blockbusterom pribúdajú minúty

Veľké značky chcú pôsobiť ako udalosť

Jedným z hlavných dôvodov je samotný spôsob, akým dnes fungujú veľké filmové značky. Štúdiá investujú do drahých značiek, pokračovaní a filmových univerz, od ktorých sa očakáva nielen príbeh, ale aj budovanie sveta, priestor pre vedľajšie postavy, veľké akčné sekvencie a momenty pre fanúšikov. The Economist to zhrnul pomerne presne: štúdiá sa snažia vyťažiť čo najviac z nákladného duševného vlastníctva, teda zo známych značiek, ktoré už majú publikum. Keď je film postavený ako veľká udalosť, dlhšia stopáž sa ľahko obháji ako „väčšia hodnota“.

Digitál a streaming zrušili staré brzdy

Kedysi mal film prirodzenejšie hranice. Vox pripomína, že štandardná dĺžka filmu dlhé roky vychádzala aj z praktických obmedzení filmového pásu a distribúcie, pričom za normu sa považovalo približne 90 až 110 minút. Digitálne natáčanie a moderná distribúcia tieto fyzické bariéry výrazne oslabili. Ak dnes film presiahne dve hodiny, nie je to logistický problém v takom rozsahu ako kedysi. Navyše streaming posilnil prostredie, v ktorom tvorcovia nemusia myslieť len na prísny rytmus kín a môžu si dovoliť viac rozvíjať dej aj atmosféru.

Silnejšia pozícia režisérov a slabší tlak na skracovanie

Dôležitý je aj mocenský posun v prospech známych tvorcov. Vox píše, že streamovacie platformy ponúkli veľkým režisérom viac tvorivej slobody a oslabil sa tradičný tlak producentov, ktorí kedysi častejšie trvali na škrtoch. The Economist zároveň upozorňuje aj na rastúci vplyv režisérov. Výsledok je jednoduchý: ak má silné meno režisér alebo značka, film sa dnes ľahšie dostane do kín aj s dĺžkou, ktorá by pred rokmi pôsobila ako prehnaná.

Prečo sa dlhý film dnes niekedy cíti ešte dlhšie

Rýchlejší strih a viac vizuálnych podnetov

Zaujímavé je, že problém nie je len v počte minút, ale aj v tom, čo sa do nich zmestí. Akademická štúdia publikovaná v Proceedings of the Royal Society B sledovala zmeny hollywoodskych filmov od roku 1935 do roku 2010 a ukázala, že priemerná dĺžka záberu klesla zhruba z 10 sekúnd v 30. a 40. rokoch na menej než 4 sekundy po roku 2000. Súčasné filmy majú zároveň viac pohybu a celkovo silnejšie riadia divácku pozornosť. To znamená, že aj keď film trvá „len“ o niečo dlhšie, môže pôsobiť náročnejšie a intenzívnejšie než staršie snímky.

Dlhý neznamená automaticky rozťahaný

Tu sa oplatí rozlišovať medzi dlhým filmom a rozťahaným filmom. Niektoré trojhodinové snímky pôsobia svižne, pretože majú jasný rytmus, napätie a dobré dávkovanie informácií. Iné sa vlečú už po 110 minútach. Aj preto sa o dĺžke hovorí tak často: divákom zvyčajne neprekáža samotné číslo na plagáte, ale skôr pocit, že film nevie, čo chce s dodatočným časom urobiť. Dnešná dĺžka teda nie je problém sama osebe, problémom je až vtedy, keď sa z nej stane náhrada za disciplínu pri rozprávaní.

Prečo dlhé filmy nemusia vyhovovať kinám, ale aj tak vznikajú

Z obchodného hľadiska je na tom najzaujímavejšie to, že kiná dlhé filmy vlastne nemusia milovať. The Economist upozorňuje, že dlhšia stopáž môže znamenať menej predstavení za deň, a teda aj menej priestoru na predaj vstupeniek. Napriek tomu takéto filmy vznikajú, pretože pri veľkých značkách a očakávaných tituloch štúdiá veria, že „eventový“ efekt preváži nevýhodu kratšieho denného rozpisu. Inými slovami: radšej predajú film ako veľkú kultúrnu udalosť, než aby sa za každú cenu zmestili do čo najväčšieho počtu projekcií.

Znamená to, že budú všetky filmy trojhodinové?

Nie. Skôr sa dá očakávať, že sa rozdiel medzi veľkými a menšími titulmi ešte zvýrazní. Najväčšie blockbustery, historické drámy a „oscarové“ projekty si pravdepodobne dlhšiu stopáž udržia, pretože sa predávajú ako zážitok, ku ktorému patrí veľkosť, váha a pocit dôležitosti. Naopak, komédie, horory či jednoduchšie žánrové filmy budú mať stále dôvod zostať úspornejšie, lebo tam rýchlosť a priamočiarosť fungujú lepšie. Aj dáta z top filmov ukazujú, že popri veľmi dlhých tituloch sa stále objavujú aj výrazne kratšie hity.

Pohľad na históriu dĺžky filmov

Krátke a zrozumiteľné vysvetlenie, ako sa z krátkych filmov stala dnešná celovečerná norma, ponúka aj toto video od Voxu.

Záver

Dnešné filmy sú často dlhé preto, že najväčšie štúdiové tituly už nechcú byť len „filmom na večer“, ale plnohodnotnou udalosťou. Pomáha im v tom digitálna výroba, streaming, väčšia tvorivá voľnosť aj logika moderných značiek, ktoré chcú do jedného filmu natlačiť čo najviac sveta, emócií a spektáklu. Preto dnes častejšie vidíme stopáž 2,5 až 3 hodiny, hoci nejde o pravidlo pre celý filmový priemysel. Skôr je to vizitka doby, v ktorej majú najväčšie filmy pôsobiť ako niečo, kvôli čomu sa oplatí sadnúť do kina a zostať tam čo najdlhšie.

Zdroje

1. Vox – You’re not imagining it — movies are getting longer
   https://www.vox.com/culture/24156463/movies-albums-long-songs-scenes-short
2. What to Watch – Are movies really getting longer? Were films in the 1980s really shorter? We test the data…
   https://www.whattowatch.com/features/are-movies-really-getting-longer
3. The Economist – Why films have become so ridiculously long
   https://www.economist.com/culture/2023/10/14/why-films-have-become-so-ridiculously-long
4. Proceedings of the Royal Society B / PMC – Quicker, faster, darker: Changes in Hollywood film over 75 years
   https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC3485803/