Myslia si nepočujúci ľudia, že keď si zívneme, kričíme?

Na prvé počutie je to vtipná otázka, ale v skutočnosti otvára zaujímavú tému: ako veľmi sa pri komunikácii spoliehame na zvuk a ako veľmi na obraz. Mnohí počujúci ľudia si až pri podobnej predstave uvedomia, že tvár, oči, držanie tela a situácia okolo nás hovoria často rovnako veľa ako samotný hlas.

Nie, vo väčšine prípadov si nepočujúci človek nebude myslieť, že pri zívaní kričíte. Význam totiž nečítame len z otvorených úst, ale z celého vizuálneho obrazu: z výrazu tváre, napätia v tele, pohybu očí, rytmu situácie aj z toho, čo sa práve deje okolo. Pri komunikácii sú tieto vizuálne signály kľúčové najmä pre ľudí, ktorí sa na ne spoliehajú viac než na zvuk.

Prečo si to nepočujúci ľudia zvyčajne nepomýlia

Predstava, že otvorené ústa automaticky znamenajú krik, znie logicky len vtedy, keď sa človek sústredí na jeden detail a ignoruje všetko ostatné. V bežnom živote však nikto nečíta ľudské správanie takto izolovane. Nepočujúci ľudia pri kontakte s okolím bežne sledujú vizuálne a situačné podnety, často veľmi pozorne, a práve preto rozlišujú, či niekto rozpráva, smeje sa, zíva, kašle, alebo sa hnevá. Národné centrum pre podporu nepočujúcich v USA priamo uvádza, že nepočujúci ľudia používajú vizuálne naladené stratégie a že pri komunikácii bývajú veľmi všímaví.

Zívanie navyše vyzerá inak než krik. Pri zívaní býva tvár uvoľnená, oči sa často prižmúria alebo zatvoria, telo sa môže natiahnuť a celý pohyb pôsobí pomaly a prirodzene. Krik je naopak spojený s úplne inou mimikou, iným napätím v sánke, krku a očiach, aj s inou situáciou okolo človeka. Keďže význam v komunikácii nesie celá tvár a telo, nie je rozumné očakávať, že by nepočujúci človek bežne zamieňal zívanie za výkrik.

Pri komunikácii nerozhodujú len pery

Tvár a výraz nesú veľa informácií

Jedna z najčastejších chýb je predstava, že nepočujúci človek sleduje iba pery. V skutočnosti je vizuálna komunikácia omnoho širšia. Národná asociácia nepočujúcich vysvetľuje, že v americkom posunkovom jazyku sú dôležité nielen tvary a pohyby rúk, ale aj mimika a pohyby tela, pretože spolu nesú význam. To je dôležité aj mimo samotného posunkovania: tvár nehovorí len „či sú ústa otvorené“, ale aj to, či je človek unavený, nahnevaný, prekvapený alebo sa nudí.

Aj Národný inštitút pre hluchotu a iné poruchy komunikácie pri NIH upozorňuje, že komunikácia závisí od očného kontaktu, reči tela, mimiky a ďalších vizuálnych znakov. Keď tieto znaky zakryje napríklad rúško, porozumenie sa zhorší práve preto, že ľudia prídu o veľkú časť významu. Z toho prirodzene vyplýva, že nepočujúci človek pri čítaní situácie nesleduje len otvorenie úst, ale celý výraz a kontext.

Koniec mýtu o „čítaní pier ako z filmu“

Filmy často vytvárajú dojem, že odzeranie z pier funguje takmer dokonale. Výskum je však opatrnejší. Odborný prehľad publikovaný v American Journal of Audiology uvádza, že pri odzeraní je vizuálnych informácií menej než pri bežnej sluchovej reči, no človek aj tak dokáže rozpoznať slová, pretože mozog kombinuje neúplné vizuálne podnety s kontextom a očakávaním. Inak povedané, nepočujúci človek nevyhodnocuje jednu samostatnú grimasu, ale celý významový rámec situácie.

Práve preto nedáva veľký zmysel predstava, že by zívanie bolo automaticky „prečítané“ ako kričanie. Samotné ústa totiž nestačia ani pri bežnom odzeraní reči, nieto ešte pri odhadovaní emócie alebo zámeru. To, čo človek vidí v očiach, lícach, sánke, držaní tela a okolitej situácii, je často rozhodujúcejšie než jediný pohyb úst.

Nie každý nepočujúci človek vníma svet rovnako

Medzi nepočujúcimi sú veľké rozdiely

Dôležité je aj to, že neexistuje jeden univerzálny „nepočujúci zážitok“. National Deaf Center pripomína, že nepočujúci ľudia komunikujú rôznymi spôsobmi. Niektorí pohodlne odzerajú, iní uprednostňujú písanie, titulky alebo posunkový jazyk, ďalší používajú načúvacie prístroje či kochleárne implantáty. To znamená, že aj odpoveď na podobnú otázku môže mať drobné rozdiely podľa konkrétneho človeka, jeho skúseností a spôsobu komunikácie.

Mnohí nepočujúci navyše vyrastajú medzi počujúcimi, v rodinách, školách alebo v práci denne sledujú hovoriacich ľudí a veľmi dobre poznajú rozdiel medzi zívaním, rozprávaním, hnevom či výkrikom. Predstava, že by im chýbala základná vizuálna skúsenosť s tým, ako vyzerá kričanie, jednoducho nezodpovedá realite. Skôr naopak: človek, ktorý sa na vizuálne signály spolieha viac, ich býva v praxi citlivejší na zachytávanie.

Prečo podobná otázka vôbec vzniká

Táto otázka je zaujímavá aj preto, že odhaľuje náš zvyk vysvetľovať svet cez vlastný dominantný zmysel. Počujúci ľudia si často myslia, že bez zvuku musí byť obraz nejednoznačný alebo mätúci. Lenže pri medziľudskej komunikácii hrá vizuálna stránka obrovskú úlohu aj u počujúcich, iba si to menej uvedomujeme, pretože si ju stále dopĺňame zvukom. Nepočujúci človek preto nie je „ukrátený o polovicu významu“, ale skôr zvyknutý vyhodnocovať tie časti, ktoré počujúci často berú len ako doplnok.

V tom je aj odpoveď na pôvodnú otázku. Nie, zívanie sa nečíta ako krik len preto, že oboje zahŕňa otvorené ústa. Ľudský výraz je príliš bohatý na to, aby sa dal zredukovať na jeden detail. A práve ľudia, ktorí sa pri komunikácii viac opierajú o zrak, to spravidla vedia veľmi dobre.

Ako komunikovať prirodzenejšie s nepočujúcim človekom

Nepreháňať artikuláciu ani grimasy

Ak sa človek snaží byť „zrozumiteľnejší“, často začne preháňať pohyby úst, robiť neprirodzené grimasy alebo hovoriť príliš nahlas. To však nemusí pomôcť. Oveľa dôležitejšie je stáť v dobrom svetle, nemať zakrytú tvár, hovoriť prirodzene a dať druhému človeku priestor povedať, čo mu vyhovuje. National Deaf Center zdôrazňuje, že najlepšie funguje nespoliehať sa na domnienky, ale opýtať sa na preferovaný spôsob komunikácie.

Pomáha pokojný kontext a zreteľná tvár

Aj odporúčania NIH ukazujú, že porozumenie zhoršuje zakrytá tvár, zlé svetlo a rušivé prostredie. Preto je pri komunikácii s nepočujúcim človekom užitočnejšie urobiť si dobré podmienky než „hrať divadlo“ mimikou. Pokojná, prirodzená tvár a jasný kontext povedia často viac než prehnaná snaha o hlasitosť alebo veľké gestá.

Ako vyzerá odzeranie reči v praxi

Téma odzerania reči a vizuálnych signálov je pekne vysvetlená aj v tomto videu:

Záver

Ak si zívnete, nepočujúci človek si spravidla nebude myslieť, že kričíte. Dôvod je jednoduchý: ľudia nečítajú význam z jedného otvorenia úst, ale z celej tváre, tela a situácie. Čím viac sa človek spolieha na zrak pri komunikácii, tým prirodzenejšie tieto rozdiely zachytáva. A to je možno najzaujímavejšia pointa celej otázky: niekedy si viac neuvedomujú obraz nepočujúci, ale až počujúci, keď sa na chvíľu skúsia pozrieť na komunikáciu bez zvuku.

Zdroje

1. National Deaf Center – Communicating with Deaf People
   https://nationaldeafcenter.org/resources/deaf-awareness/communicating-with-deaf-people/
2. National Association of the Deaf – What is American Sign Language?
   https://www.nad.org/resources/american-sign-language/what-is-american-sign-language/
3. National Association of the Deaf – Learning American Sign Language
   https://www.nad.org/resources/american-sign-language/learning-american-sign-language/
4. NIDCD/NIH – Cloth face coverings and distancing pose communication challenges for many
   https://www.nidcd.nih.gov/about/nidcd-director-message/cloth-face-coverings-and-distancing-pose-communication-challenges-many
5. Bernstein, L. E. a kol. – Lipreading: A Review of Its Continuing Importance for Speech Recognition With an Acquired Hearing Loss and Possibilities for Effective Training
   https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC9524756/