Ak sa niekto narodí hluchý, v akom jazyku premýšľa?

Mnoho počujúcich si predstavuje myslenie ako tichý hlas v hlave. Lenže ľudská myseľ nie je naviazaná na zvuk tak pevne, ako sa na prvý pohľad zdá. Pri človeku, ktorý sa narodil nepočujúci, je dôležitejšia iná otázka: ku ktorému jazyku mal prístup od detstva a v akom prostredí vyrastal.

Človek, ktorý sa narodí nepočujúci, zvyčajne premýšľa v jazyku, ku ktorému má najlepší prístup — často v posunkovom jazyku, niekedy v písaných slovách, obrazoch, pohyboch alebo v kombinácii viacerých foriem. Neexistuje jedna univerzálna odpoveď. Rozhoduje najmä skorá jazyková skúsenosť, rodina, škola a to, či vyrastal s posunkovaním, hovorenou rečou alebo oboma.

Myslenie nemusí znieť ako hlas

Najčastejší omyl je predstava, že bez počutia nemôže existovať plnohodnotné jazykové myslenie. To však nie je pravda. Posunkové jazyky nie sú improvizované gestá ani jednoduchá náhrada hovorenia, ale prirodzené jazyky s vlastnou gramatikou, pravidlami tvorenia významu a slovosledom. Navyše neexistuje jeden univerzálny posunkový jazyk pre celý svet. Rovnako ako sa líšia hovorené jazyky, líšia sa aj posunkové jazyky jednotlivých krajín a komunít. Dieťa, ktoré má k takému jazyku včasný prístup, si ho môže osvojiť prirodzene, rovnako ako počujúce dieťa preberá hovorenú reč od rodičov. Práve preto nie je správne pýtať sa iba na to, či nepočujúci človek „počuje“ myšlienky, ale skôr na to, aký jazyk si jeho mozog osvojil ako prvý a najprirodzenejší.

Posunkový jazyk nie je iba náhrada reči

Keď počujúci človek uvažuje, často si v hlave prehráva slová. Nepočujúci človek môže prežívať niečo podobné, len nie cez zvuk. Myslenie môže mať podobu vnútorného posunkovania, teda akéhosi „jazykového pohybu“ bez reálneho pohybu rúk. Môže byť sprevádzané predstavou tvarov rúk, smeru pohybu, mimiky či priestoru pred telom. Pre človeka, ktorého prvým jazykom je posunkový jazyk, je to rovnako prirodzené, ako je pre počujúceho prirodzené vnútorné formulovanie viet.

Keď je prvým jazykom posunkový jazyk

Výskum mozgu ukazuje, že pri takzvanom vnútornom posunkovaní sa aktivujú oblasti spojené s jazykovým spracovaním, nie iba centrá pre všeobecné priestorové predstavy. Už staršie neurozobrazovacie štúdie ukázali, že u hlboko nepočujúcich ľudí, ktorí bežne komunikujú posunkovým jazykom, má „myslenie v znakoch“ veľa spoločného s tým, ako mozog počujúcich spracúva vnútornú reč. Iná štúdia zasa ukázala, že aj spracovanie posunkového jazyka zapája časti mozgu, ktoré sa dlho považovali najmä za oblasti pre reč a zvuk. Inými slovami, mozog nie je nastavený len na zvukové slová, ale na jazyk ako taký — aj keď prichádza cez oči a pohyb, nie cez uši.

Vnútorné posunkovanie namiesto vnútorného hlasu

To však neznamená, že každý človek narodený nepočujúci myslí rovnako. Niekto si v mysli jasne „vidí“ znaky, iný pracuje viac s obrazmi, pojmami alebo s písanou podobou jazyka. Ak mal človek výučbu hovoreného jazyka, odzeranie či načúvacie pomôcky, jeho vnútorné myslenie môže byť zmiešané. Môže prepínať medzi posunkovým jazykom, písanými slovami, rytmom artikulácie alebo vizuálnymi predstavami. Presne tak, ako dvojjazyčný človek dokáže prepínať medzi dvoma jazykmi podľa situácie, aj nepočujúci človek môže myslieť rôznymi spôsobmi podľa toho, čo práve rieši.

Najväčší rozdiel robí prístup k jazyku, nie samotná strata sluchu

Dôležitý je aj životný štart. Odborné materiály upozorňujú, že približne 9 z 10 detí, ktoré sa narodia nepočujúce, majú počujúcich rodičov. To znamená, že veľa detí sa nenarodí rovno do prostredia, kde je posunkový jazyk samozrejmosťou. Ak rodina a okolie dieťaťu včas sprostredkujú jazyk, ktorému skutočne rozumie, jeho jazykový, sociálny aj kognitívny vývin sa vyvíja oveľa lepšie. Problém nevzniká preto, že dieťa nepočuje, ale preto, že sa k nemu jazyk nedostane včas a v podobe, ktorá je preň prístupná. Svetová federácia nepočujúcich upozorňuje, že jazyková deprivácia v ranom detstve môže negatívne zasiahnuť myslenie, správanie, náladu aj školské výsledky.

Prečo je skorý jazyk taký dôležitý

Keď malé dieťa dlhšie nemá plný prístup k jazyku, nejde len o to, že neskôr začne hovoriť alebo posunkovať. Jazyk je základ, na ktorom sa stavia porozumenie svetu, vzťahom, času, pravidlám aj sebe samému. Preto je nepresné hovoriť, že človek narodený hluchý jednoducho „myslí v obrazoch“. Ak má kvalitný jazykový základ, jeho myslenie môže byť rovnako bohaté, abstraktné a vnútorné ako u kohokoľvek iného. Rozdiel je v tom, akou cestou sa do mozgu tento jazyk dostal.

V akom jazyku teda premýšľa konkrétny človek?

Najpresnejšia odpoveď znie: v tom jazyku alebo v tej kombinácii jazykových foriem, ktoré si osvojil ako najprístupnejšie a najfunkčnejšie. Ak vyrastal s posunkovým jazykom, často bude premýšľať v ňom. Ak vyrastal viac cez hovorenú reč, odzeranie, písanie alebo kombinovanú komunikáciu, môže mať vnútorné myslenie miešané. A rovnako ako počujúci ľudia nie vždy myslia v celých vetách, ani nepočujúci ľudia nemusia mať každú myšlienku jazykovo „vyslovenú“. Pri emóciách, spomienkach, plánovaní pohybu alebo rýchlom rozhodovaní často premýšľame všetci skôr cez predstavy, významy a vzťahy než cez dokonale formulované vety.

Nie každý prežíva myslenie rovnako

To je možno najdôležitejšia pointa celej otázky. Nepočujúci ľudia netvoria jednu úplne rovnakú skupinu. Líšia sa tým, aký jazyk používajú doma, v škole, s priateľmi aj v práci. Líšia sa tým, či mali od narodenia prístup k posunkovému jazyku, či prešli rečovou terapiou, či používajú načúvacie pomôcky alebo kochleárny implantát, a aj tým, či sa cítia viac doma v komunite nepočujúcich alebo medzi počujúcimi. Preto sa nedá povedať, že všetci premýšľajú rovnako. Dá sa však povedať, že premýšľajú plnohodnotne — len nie vždy cez zvuk.

Pohľad z komunity nepočujúcich

Osobnú skúsenosť s otázkou, či nepočujúci človek myslí v posunkovom jazyku, v písaných slovách alebo inak, približuje aj toto video:

Záver

Ak sa niekto narodí hluchý, neznamená to, že jeho myšlienky sú bez jazyka. Znamená to skôr, že jazyk do jeho mysle vstupuje inou cestou. Pre jedného človeka bude mať podobu posunkov, pre iného písaných slov, pre ďalšieho zmesi viacerých foriem. To rozhodujúce nie je sluch sám o sebe, ale to, či mal od detstva prístup k jazyku, ktorému naozaj rozumel. Keď ho mal, jeho vnútorný svet môže byť rovnako bohatý, presný a hlboký ako u kohokoľvek iného.

Zdroje

1. National Institute on Deafness and Other Communication Disorders — American Sign Language
   https://www.nidcd.nih.gov/sites/default/files/Documents/health/hearing/american-sign-language-2020.pdf
2. World Federation of the Deaf — Position Paper on Access to National Sign Languages as a Health Need
   https://wfdeaf.org/resources/position-paper-on-access-to-national-sign-languages-as-a-health-need/
3. McGuire PK a kol. — Neural correlates of thinking in sign language
   https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/9106749/
4. Petitto LA a kol. — Speech-like cerebral activity in profoundly deaf people processing signed languages: Implications for the neural basis of human language
   https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC17683/